 8.5.2010 Ufff. Noc bola dobrá, prvý krát som spal v prenosnej postieľke. Len ráno mi už chýbali tato a mama, tak som zabručal ako to viem len ja a to bol signál pre mamu, aby ma dala k ním na veľkú posteľ. Ešte sme takto všetci traja pospali asi hodinku, a potom klasickým „hmh, hmh“ som sa vypýtal na nočník. Celú noc som necikal, tak som si povedal, že už je čas. Tak ma naň posadili. Ako som tak sedel, tak prišla taká mladá cica, Barborka sa volá. Prišla ako prišla, skôr bola nesená tatom na rukách. Očkami som na ňu žmurkol a zakýval rukami na dobré ráno ...
Ešte prišli pozdraviť aj chlapci Adam a Maťo a samozrejme aj Samko a Matejko z horných poschodí. Docikal som a povedal svoje obligátne „aeygo, ayego“, aby reč nestála. Zahral som sa s autíčkom a mama s tatom začali baliť na túru. O cca 9 30 sme vyrazili všetci. Bolo nás 5 áut. „Auto, auto“. Cesta ubiehala veľmi dobre a tato šoféroval tak, že som zaspal a zobudil som sa až na Fačkovskom sedle. Bolo len 11 stupňov a nikomu sa nechcelo ísť z teplého auta. „Auto, auto“. No tato nabalil veľký batoh a mňa mama dobre poobliekala a dala do manduky, takej pevnejšej šatky. Medzitým do sedla dorazili ďalšie dve autá kamarátov, z ktorých vystúpilo dovedna šesť detí a štyria dospeláci. Ty piko, toľko detí pokope... „hmmm, aeygo, aeygo“. Cesta začala dobre, mama mala dobré tempíčko a ja na nej spredu navalený na brušku som si to vychutnával. Krásna jarná príroda, všetko dookola zelené, kvietky kvitli, stromy stromili, vtáčikovci čvirikali, tato fučal ako lokomotíva. V polovici serpentín sme dobehli Mateja s rodičmi, Samka s mamkou a Adamka s Maťkom a ich tatkom. Po rozblatených serpentínkach sme sa takmer dostali na hrebeň, do Revánskeho sedla. No ja som už nemohol vydržať, tak som zas vyskúšal reakciu rodičov „hmh, hmh“. Oni pochopili a už som cikal do trávičky. Paráda, takto v prírode, „aeygo, aeygo.“ Na Revánskych lúkach sme sa zdržali a počkali sme sa všetci. O tom svedčí aj skupinové foto. Potom nastala dilema, čo ďalej? Hore to bolo ešte cca 40 minút a počasie neveštilo nič dobré. Ja som našťastie zaspal, tak som nerozhodoval. Mama rozhodla, že dole a tato povedal, že to vyskúšame ešte hore. Nakoniec mama podvolila a obaja rodičovci sa vydali smer vrchol. Síce som spal, ale cítil som ako mama „kopla do koní“, pretože mi bolo stále teplejšie a teplejšie. Na vrchol sme sa dostali o 12:45, no ja som stále spal. Tato zatiaľ ukazoval mame aké máme krásne Slovensko, čo všetko sa dookola nachádza. Urobili fotku aj so mnou, ale ja si to nepamätám, bo som stále spal. Cestou naspäť sme stretávali ďalších turistov, no hlavne samé deťúrence, mohlo to byť milé, ale ako hovorím, tvrdo som spal na čerstvom vzduchu. Pomaly som sa začal preberať opäť až na Reváni. Pamatám si ako mi mama dala dole kryt na manduke, pretože slniečko začalo páliť a ja aj mama by sme sa navzájom potili a potom by sme mohli obaja prechladnúť. Dole to bola veruže zábava. Šmýkalo sa o stošesť. Ešteže nám Mirko ponúkol vlastnoručne opracovanú paličku pomocníčku. Cestou sa nestalo nič výnimočné, iba tato sa viackrát pošmýkal na blatovej ceste a ja som stratil dudlík. Naštastie ho našiel kamarát Olaf, ktorý ho dal mamine cestou dole. Do Fačkovského sedla sme prišli v pohode a tak sme sa rozhodli, že skočíme ešte na nejaký rýchly zaslúžený obed na miestnom salaši. Ja som mal nejakú Hipp kašu a tato s mamou si dali miestne špeciality. Nakoniec som ich ukecal, že keď som sa celý deň len niesol, že aj sa si chcem pochodiť, teda zatiaľ len poloziť. Tak ma nechali a polozil a vyčistil som im všetky behúne na salaši a aj do kuchyne som zotrikrát vbehol. To bola paráda, „aeygo, aeygo“. Nakoniec prišli na salaš aj ostatní, no my sme sa akurát zberali na odchod. Tak sme sa rozlúčili a hybaj ho späť do Bojníc. Ale to si už zas nepamätám, lebo som zas v aute tvrdo zaspinkal, „aeygo, aeygo“. Matusho, 1 rok a 3 týždne. FotogalériaGaléria na picasaweb-e
 |
Prihlásiť sa k odberu komentárov.
... a v aute cestou domov si "povedal" este nejake hlaskove spojenie, co to bolo? 